Šípková Ruženka

0
1 495
Šípková Ruženka je strhujúcim spojením príbehu lásky, nádeje a dobrodružstva. Krásna a nadaná princezná svojou láskavosťou a pôvabom, vyvolala žiarlivosť zlej víly. Trojica dobrosrdečných dobrých víl sa snaží zo všetkých síl ochrániť milovanú princeznú, ale ani všetky ich kúzla nestačia na strašnú Pani všetkého zla. Keď Ruženka po kúzle upadne do spánku, musí statočný princ prekonať mnohé nebezpečenstvá aby mohol  princeznú prebudiť z večného spánku!
Šípková Ruženka
Bratia Grimmovci

Pred dávnymi časmi žili kráľ a kráľovná a tí si každého rána hovorili: „Keby sme tak mali dieťatko!“ A stalo sa raz, že kráľovná zrovna sedela v kúpeli, keď tu z vody vyliezla žaba, přihopkala k nej a povedala: „Tvoje prianie sa splní, skôr ako uplynie rok, narodí sa ti dcérka. „Čo žaba povedala, to sa stalo; kráľovná povila dievčatko, ktoré bolo tak krásne, že kráľ sa od radosti neudržal a usporiadal veľkú slávnosť. Pozval na ňu nielen svojich príbuzných, priateľov a známych, ale aj sudičky, ktoré mali dieťaťu prinesti do vienka rozličné cnosti a nadanie. Sudičiek bolo třináctero do počtu, kráľ mal ale len dvanásť zlatých tanierov, z ktorých mali jesť, a tak musela jedna z nich zostať doma.

Krstiny slávili vo všetkej nádhere, a keď sa slávnosť chýlila ku koncu, jaly sa sudičky dieťa obdarovávať podivuhodnými dary; jedna mu venovala cnosť, druhá krásu, tretí bohatstvo; a tak ďalej jednoducho všetko, čo si možno na svete priať. Keď predniesla svoje želanie jedenásta sudička, tú zrazu vpadla do sály tá trinásta, a pretože sa chcela pomstiť, že nebola pozvaná, bez toho, že by niekoho pozdravila alebo sa na neho len pozrela, zvolala silným hlasom: „Kráľovská dcéra sa vo veku pätnástich rokov pichne o vretienko a zomrie! „A bez ďalšieho slova sa obrátila a odišla zo sály. Všetci boli ohromení úľakom. Tú predstúpila dvanásta sudička, ktorá svoje želanie ešte nevyslovil. Nemohla síce tú zlú Veštbu odvrátiť, ale mohla zmierniť jej vplyv, riekla teda: „neupadne do smrti, ale do storočného spánku.“ Kráľ, ktorý chcel milované dieťa ochrániť pred nešťastím, potom vydal rozkaz, že všetky vretena v celom kráľovstve majú spáliť.

Želanie sudičiek sa vyplnili, dievčatko bolo tak krásne, cnostné a priateľské aj múdre, že kto ju poznal, musel ju milovať. Jedného dňa, to jej bolo práve pätnásť rokov, neboli kráľ ani kráľovná doma a dievčatko zostala v zámku úplne sama. Tak sa prechádzala a prezerala si komnaty aj komory, ako jej bolo libo, a k odnedávna dospela k jednej starej veži. Vystúpila úzkym točitým schodiskom hore a dorazila k malým dvierkam. V zámku trčal zhrdzavený kľúč, a keď ním otočila, dvere odskočili a za nimi bola komôrka, v ktorej sedela pri kolovrátku starenka a usilovne priadla. „Dobrý deň, babička,“ povedala kráľovská dcérka: „čože tu robíš?“ „Pred.“ Odvetila starena a pokývala hlavou. „Vari je to za vec, ktorá tu tak veselo poskakuje?“ Spýtala sa dievča, vzala vretienko a chcela tiež priasť. Ale sotva sa vretienka dotkla, tú sa tá čarovná predpoveď vyplnila a ona sa pichla do prsta.

V tom okamihu klesla na posteľ, ktorá tam stála, a upadla do hlbokého spánku. A ten spánok sa rozšíril po celom zámku, kráľ a kráľovná, ktorí práve pribudli domov a vošli do sály, zaspali as nimi všetko dvořanstvo. Spali tiež kone v stajni, psy na dvore, holuby na streche, muchy na stene, tiež oheň, ktorý plápolal v krbe, znehybnel a zaspal, pečienka sa prestali škvariť a aj kuchár, ktorý chcel kuchtíka, pretože mal niečo opatriť, zpohlavkovat, tiež zaspal . A utíšil sa vietor a na stromoch okolo zámku sa nepohol ani lístoček. Okolo zámku začala rásť húština divokých ruží, a každý rok bola o niečo vyššia a nakoniec celý zámok obrastený, takže ho viac nebolo vidieť; ani kohútika na streche.

Do krajín išla povesť o krásnej Šípkovej Ruženke, ako kráľovskú dcéru nazvali; čas od času sem prichádzali kráľovskí synovia, aby skrze húštinu prenikli k zámku. Ale to sa ukázalo ako úplne nemožné, pretože trniska ako by mala ruky, mladíkmi nimi chytala a oni v nich uviazli, zostali tam visieť a viac sa odtiaľ nedostali, a tak zo sveta zišli bolestnou smrťou.

A tak bežal čas, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Po mnohých a mnohých rokoch prišiel raz do tej krajiny opäť jeden princ a počul, ako nejaký starec rozpráva o Šípkovej Ruženke; že tam niekde stojí zámok, v ktorom už sto rokov spí prekrásna princezná, ktoré hovoria Šípková Ruženka, s ňou spí aj kráľ a kráľovná a celý dvor. Starec tiež od svojho dedka vedel, že už prišlo mnoho premnoho princov a pokúšalo sa ju nájsť, snažilo sa preniknúť cez šípkovú húštinu, ale všetci v nej uviazli a biedne zahynuli. Tú junák hovoril: „Ja sa nebojím, idem sa na Šípkovú Ruženku pozrieť.“ Ten dobrý starec ho od toho mohol odradiť, ako chcel, princ na jeho slová nič nedal. A práve teraz uplynulo sto rokov a nadišiel čas, kedy sa mala Šípková Ruženka opäť prebudiť.

Keď sa princ priblížil k ružovej húštine, boli to tou dobou už veľké a mohutné ružové stromy, tú sa samé od seba rozostúpili a nechali ho nezraneného prejsť; za ním sa opäť zavreli v nepreniknuteľnú húštinu. Na zámockom dvore ležali a spali kone a strakaté lovecké psy, na streche sedeli holuby a mali hlavy ukryté pod krídlami. A keď vošiel do zámku, na stenách spali muchy, kuchár v kuchyni mal stále pripraveným ruku, ako chcel kuchtíka udrieť, deva sedela s čiernym kohútom, ktorého chcela ošklbať. Tú išiel ďalej a videl v sále ležať a spať dvoranov, hore na tróne ležal kráľ aj kráľovná a spali. Tak šiel stále ďalej a všetko bolo tak tiché, že počul svoj vlastný dych, až konečne prišiel do veže a otvoril dvere tej komôrky, v ktorej spala Šípková Ruženka. Tam teda ležala a bola tak krásna, že sa toho pohľadu nemohol nabažiť, sklonil sa k nej a pobozkal ju. Akonáhle sa jej dotkol ústami, otvorila Šípková Ruženka oči a milo na neho pozerala.

Potom zišli spoločne dole a prebudil sa kráľ, kráľovná i dvorania a dívali sa prekvapene jeden na druhého. Aj kone na dvore vstali a potriasali hlavami, psy vyskočili a vrteli chvosty, holuby na streche vytiahli hlavy spod krídel, rozhliadali sa okolo a potom uleteli do polí, muchy liezli na stenách, oheň v kuchyni sa rozhorel, aby ďalej varil jedlo, pečienka opäť začali prskať, kuchár dal Kuchtík konečne ten pohlavok a deva ďalej Škubal čierneho kohúta.

Potom slávili vo všetkej nádhere svadbu princa a Šípkovej Ruženky a žili spokojne až do konca svojich dní

Ak sa ti článok páči, napíš komentár alebo ho podpor zdielaním:

komentárov